Why he?? - I.kapitola

19. prosince 2013 v 13:34 | HyoLee |  Why he??
Som tu znova :) Tento raz, ale z jednou mojou staršou poviedkou, ktorú som napísala pred rokom. No presnejšie som napísala len jeden diel, ale myslím, že ma to znova chytí :) Takže tak ;) Tu je teda Why he? Dúfam, že sa bude páčiť :)
Názov: Why he??
Fandom: B2ST+SNSD
Pár:HyoWoon (HyoYeon + DongWoon)
Autor: HyoLee

Volám sa Kim Hyo Yeon. Mám 24 rokov, som stále slobodná a stále bývam u svojich rodičov(lepšie povedané iba u svojej mami. Otec mi totižto už totižto zomrel.)Vždy som snívala o tom, že budem slávna tanečnica. Dokonca ma prezývali Dancing Queen. Ale keď som skončila strednú školu, tak sa mi stala nehoda, pri ktorej som si zlomila veľmi zložito pravú nohu. Odvtedy na ňu krívam a bojím sa čo i len trocha na ňu silnejšie stúpiť.
Tak som teda skončila ako knihovníčka v strednej škole, na ktorú som chodila . Moja najlepšia kamarátka Min si šla za svojim snom a je tanečnicou a vždy keď sa vidíme tak ma prezýva namiesto Dancing Queen "Book Queen". Nie je v tom žiaden výsmech, je to len skôr také podpichovanie, ale to je jedno. Poďme ďalej v mojom srdcervúcom príbehu.
Od malička som nejako moc neobľubovala čítanie,no niečo ma predsa len zaujalo, ale nie často. A inač kde by ma s takým zranením inam vzali? Potrebovala som miesto, kde je kľud a kde sa mi moc nebude namáhať noha. Myslím si, že to bolo dokonalé miesto. Ono sa to zdá, že je to nuda(aj je) ale peniaze za to sú a to pre mňa dôležité. Musím sa nejako postarať o mamu. Sľúbila som to ockovi. A v podstate si tam od 5:30 do 20:45 môžem len tak sedieť v jednej obrovskej budove a zaznačovať, kto si čo požičal.
A pri tom si môžem niekedy niečo bezplatne čítať. Och románom som nikdy nevedela odolať. Bola som na ne maniak. Vždy ma fascinoval ten nádherný príbeh lásky, ktorý vždy skončil dobre. Ale to som odskočila od témy.
Pracujem pondelky,stredy,štvrtky a v sobotu z nejakými brigádnikmy. Takto mi prešli 2 roky môjho života, až pokým mi raz nepovedali, že svoje zmeny cez pracovné dni budem zdieľať z nejakým 22 ročným chalanom s menom Son Dong Woon.
***
"Ahoj zlatíčko...ako si sa mi dnes mala??" spýtala sa ma moja mama hneď keď som prišla."Hrozne. Niekto so mnou bude musieť pracovať cez týždeň, takže mi strhnú polovicu z môjho platu," povedala som dosť naštvane a ľahla som si na gauč do obývačky, ktorá bola prepojená s jedálňou a jedáleň bola prepojená s kuchyňou, v ktorej bola práve moja mama. Preto sme sa dobre počuli "Auu..."vzlykla som a vyložila si pravú nohu na operadlo našej sedačky. "Zasa si s ňou veľa chodila?" ustarostene ku mne prišla mama a pohladkala ma po vlasoch." Bol nával. To vieš blíži sa maturita a maturanti sa učia ako bláznivý. Dokonca aj cez soboty. Šťastie, že nás tam bolo dnes viac!" "No vidíš. Tak čo sa sťažuješ, že s tebou niekto bude pracovať aj cez týždeň? Budeš mať menej práce a nebude ťa tak bolieť tá tvoja noha," moja mama bola vždy optimistická, ale asi nechápala, že budem mať menej peňazí a tie sme potrebovali.
Mama bola kvetinárka a to moc nevyrábalo, akože knihovníčka nie je o nič lepšie, ale aspoň zarobí o trošička viac."Veď hej, hej. Vieš čo so unavená. Idem si ľahnúť mami," postavila som sa a pobozkala som ju do vlasov."Dobrú noc a sladké sny," pomaly som sa vydala po schodoch do svojej izby."Dobrú. A nezabudni, zajtra ideme na cintorín. Nezabudni!" kričala za mnou. Nič som jej na to nepovedala, nebola som schopná.Bola som až tak moc unavená. "Bude to naozaj už druhý rok bez ocka?!" stále som tomu nechcela uveriť. Bolo to ešte stále čerstvé. Iba čo si na to spomenul mala som slzy na krajíčku.
Na druhý deň som nemala žiadnu chuť trepať sa z mojej zelenej postieľky ,ale nechcela som mamu sklamať. Tak som sa z nechuťou prezliekla do čierneho a šla som. Ten deň prešiel ako voda, ani som nezaregistrovala a bola noc.
***
Ako každý pracovný deň som vstala o 4:45 ráno a šla som sa naraňajkovať. Potom som sa išla s veľkou nechuťou osprchovať, prezliecť a tak. Veď to poznáte.
Chodievala som autobusom, ktorí dnes extrémne meškal. Cesta ku škole trvala okolo 10 minút a potom ešte od zastávky 5 minút. A vždy som tam musela byť aspoň o 15 minút skôr. No keďže dnes autobus meškal aspoň 10 minút rozhodla som sa ísť peší. Bolo to veľmi riskantné s tou mojou nohou, ale čo som mal robiť? Mala som kašľať na to a nechať toho pána Son-a, aby za mňa vzal dneskajšiu výplatu? Ani náhodou. A aby to nestačilo, začalo pršať ako z krhly a ja som si dáždnik zabudla doma. Samozrejme, tak predsa funguje zákon schválnosti, no nie?! Myslela som, že sa asi zbláznim. Bola som premočená, hrozil mi vyhadzov a k tomu som začala cítiť hroznú bolesť v nohe. Zrazu mi prekvapivo zastavilo auto. Vodič vystúpil z auta a prišiel ku mne aj z dáždnikom a prihovoril sa mi."Dobrý, nepotrebujete zviesť? Veď takto určite nechladnete!" povedal mi ten vysoký vodič."Podľa toho kam idete? Lebo ja idem na Incheon International High School." povedala som a otočila som sa v domnienke, že nejde tým smerom. "Počkajte, vezmem vás. Idem presne tam." usmial sa na mňa, vzal ma za ruku a pritiahol k autu. "Vážne?? Ale..."chcela som mu povedať, že to nie je nutné, no bolesť bola silnejšia ak ja. Práve som aj porušila najdôležitejšie pravidlo mojej mami, ktoré znie: Nikdy nevstupuj cudzím ľuďom do auta."Tak fajn," usmiala som sa a sadla si do auta a pripútala sa. Čo už. Naozaj bola tá bolesť neznesiteľná. "Tak teda poďme," povedal vodič, pripútal sa a naštartoval auto. Celú cestu sme boli ticho, až keď zastavil na parkovisku, tak som mu poďakovala, uklonila sa a vyšla z auta."Počkajte, to naozaj chcete prechladnúť? Aspoň vám dám dážnik," povedala, vyšiel z auta, zamkol ho a prišiel za mnou z dáždnikom. "No, nie, ale...no..." ani som sa nevedela vykoktať. Tak som radšej bola ticho a šla s ním do knižnice. V knižnici už stál riaditeľ a nevyzeral úplne nadšene."Slečna Kim! " rázne ma oslovil a ja už som vedela, že je zle. "Kde ste tak dlho? Fajn, ešte nie je pól šiestej, ale aj tak. Vždy ste tu predsa tak skoro a teraz," vybehol na mňa riaditeľ. A ja som ani nevnímala. Nemala som prosto slov a potom začal hovoriť ten chlapík čo ma doviezol. "Pán Woo. Pravdepodobne zmeškala autobus a rozhodla sa ísť peši a viete vôbec koľko je to kilometrov?? Najmenej 3." povedal ten chlap a pán Woo bol ticho a hlavu mal zvesenú ako zmoknuté kurča. Ja som len bola v úžase ako sa ma zastáva. Bol veľmi milí a nebál sa otvoriť si úst a musím uznať, že to bol aj veľkí fešák. Bola som z neho úplne vedľa. A zrazu prišiel šok."Tak fajn, máte odpustené slečna Kim. A keď už sme po kope, tak vám predstavujem pána Son Dong Woona. Od dnes vášho nového kolegu," povedal riaditeľ a ja som stuhla. Čože? Ten milí chalan je ten ten, kvôli komu budem mať o polovicu peňazí menej? To nemôže byť pravda!


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama