Emo Barbie - III.kapitola

6. září 2013 v 18:51 | HyoLee |  Emo Barbie
Tak som tu znova aj s ďalšou časťou mojej poviedky.
Trocha som sa pri tejto kapitole rozpísala, takže je dlhšia ako tie dve predošlé.
Ale dúfam, že sa bude páčiť - Hyo Lee
Názov: Emo Barbie
Fandom: BTOB
Pár: SungLee (SungJae + HyoLee)
Autor: HyoLee


Hneď som vyskočila na nohy a vyšla z kríku. "Ya!" okríkla som ho.
No znova nereagoval. "Tsss. Ja som to vedela. Vedela som, že pán Yook SungJae je takýto."
Povedala som a radšej sa otočila. Nechcem mať s touto existenciou už nič spoločné.
"Aký?" zrazu sa ozval jeho hlas. Otočila som sa a on sa už blížil ku mne. "Aký som?
Povieš mi to EMO BARBIE?!" Tsss, že EMO BARBIE. "Obyčajný chudák!" povedala som nechtiac na hlas.
Chcela som mu povedať, že je povrchný, ale nejako mi to vyskočilo z úst. "Chudák?"
posmešne sa pousmial. " Takže obyčajný chudák normálne patrí medzi členov dosť populárnej skupiny." Prichádzal ku mne bližšie a bližšie. Pomaly som začala cúvať. "Áno zaháňaj sa svojimi úspechmi," povedala
som si viac-menej sama pre sebe, no on to zjavne ignoroval. "A obyčajný chudák má milióny fanúšikov
po svete, však?" Dal si dole okuliare a zadíval sa mi do oči. Chcela som ešte viac cúvnuť no nedalo sa.
Narazila som do lavičky. Trocha som sa zatackala no on ma zdrapil za ruku, aby som sa neprekotila cez
lavičku. No jeho stisk bol taký pevný, že aj keby som sa prekotila, bolelo by to menej ako toto. "Takže,
EMO BARBIE," oslovil ma. "Choď si tam za kamošmi a spolu si podrezávajte žili, robte seansy na cintorínoch
a robte ďalšie blbosti, ale mňa už nikdy nenazývaj chudákom!" celý svoj preslov povedal smrteľne vážne.
Páni, kebyže ho takto niekto vidí, už by si nemyslel aký je Cute, krásny a dokonalý. Šiel z neho dosť strach.
Pustil mi ruku, dal si okuliare a vydal sa na prechádzku. "Chudák," povedala som. Zastavil sa dal si dole
okuliare a pozrel sa na mňa. "Chudák!" zakričala som na neho znova a vzlykla som. Začal sa tváriť
ustarostene. "Pre.." zrejme sa ma chcel spýtať prečo som začala plakať, no ja som mu tú príležitosť
nedala. "Takže EMO BARBIE normálne musí mať šesť brigád aby sa o seba postarala. A EMO BARBIE
normálne musí zaplatiť za tú úbohú výplatu pohreb rodičom, ktorí pred dvoma dňami spáchali samovraždu."
Keď som to povedala hrozne ho to zarazilo a zamrzol na mieste. "Takže chudák," začala som tak ako on.
"Choď si ku svojim šiestim pestúnkam, bež si zarábať milióny len za to, že si dostal od Boha taký talent.
No mňa už nikdy nevolaj EMO BARBIE, jasné??" Dopovedala som a utrela si slzy z očí. Odteraz ho nemám
v láske iba kvôli princípu, ale kvôli tomu aký je to chudák.

Prišla som ku nemu úplne blízko a zašepkala som: "A ak si si vyvodil, že som EMO BARBIE iba
z toho ako som oblečená," prestala som a utrela som si ďalšiu slzu s oka. "Tak sa naozaj
zamysli či nie si chudák?" potľapkala som ho po líci a pomaly som si to mierila ku východu. "Prepáč,"
povedal ticho. Nereagovala som na to. "Prepáč, že som ťa zhodil," povedal už trocha hlasnejšie
a ja som sa obzrela, aby som zistila či sa na mňa vôbec pozerá keď to hovorí, no on bol ku mne
chrbtom. Páni ani sa neodvážil prísť ku mne bližšie a povedať mi to do očí. Jasné, vtedy by sa jeho
hrdosť roztrieštila a to by on nemohol dovoliť. "Tss" to je všetko čo som mu na to odpovedala a šla som
ďalej. Zrazu som zacítila, že sa ma niekto dotkol. "Ospravedlňujem sa ti za všetko." Povedal dosť vážne.
Žeby to tak aj myslel?! "Je mi to ľúto" zašepkal a ja som sa na neho ani len nepozrela. Zrazu som pred
očami videla mobil. Zrejme jeho "Na. Vezmi si ho. Dúfam, že aspoň takto trocha odčiním, to čo som ti
povedal," videl, že si ho neberiem tak mi ho dal do ruku. To je neuveriteľné. On sa ma takto snaží podplatiť
alebo kúpiť alebo čo?! Nevydržala som ten tlak a šmarila som ten jeho telefón od zem. "Nechcem to!"
pozrela som sa na neho. "A teraz ak dovolíš, idem za svojimi kamošmi a idem si tam s nimi podrezávať
žili a dúfam, že vykrvácam, aby som na takých ľudí ako si ty už nikdy nenarazila." Povedala dosť som chladne, že to
aj mňa trocha prekvapilo. Nikdy som s takým tónom s nikým nerozprávala. Otočila som sa na päte a išla
smerom k domu, ktorí som kedysi nazývala domov.

Šla som asi desať minút než som tam od parku dorazila. Už je tma ale aj tak mi nedalo sa
pozrieť do schránky. Bol to už reflex. Zašmátrala som rukou po schránke a našla tam obálku.
Prekvapilo ma to. Zrejme nejaké "príjemné" listy pre otca. Vybrala som teda list a natočila ho
k pouličnej lampe aby so videla komu bol adresovaný. Kim Young Min. Takže som mala pravdu.
Bol pre otca. Neviem prečo ale hneď mi vystriekli slzy. Žeby preto, že mi začínal chýbať alebo
preto, že som si ako na potvoru spomenula a veľmi príjemného človeka z parku?! Utrela som si teda
slzy a otvorila obálku. Účet za prenájom tej chatrče v ktorej som vyrastala. Čítala som a zrazu som
sa zarazila. "To si zo mňa robíte srandu?!" povedala som nahlas, ale aj tak ma nikto nepočul. Po ulici
nikto nechodil a susedia zrejme už spali. Chvíľu som tam iba tak stála, no potom som sa spamätala a
radšej vošla dnu do domu.
Sadla som si na gauč?! Alebo ako som to mala nazvať a znova sa pozrela na tú sumu. Nemohla
som od nej odtrhnúť oči? "to chcú naozaj toľko za takúto zrúcaninu?" začala so rozmýšľať nahlas.
"Je pravda, že to tu vyzeralo pekne než mama nezačala piť a otec... Nie už na to nesmiem myslieť."
zatriasla som hlavou aby som na to prestala myslieť. "Ale aj tak je to pálka," povedala som si a začala čítať
ďalej. "Tak tým sa to všetko vysvetľuje," pokrútila som nad tým účtom hlavu. "Milé od teba ocko, že si
nezaplatil už dva mesiace nájomné," položila som list vedľa seba. "A už zrejme asi nezaplatíš," zamrmlala som.
Pozrela som na hodinky. Jedenásť. "Už by som mala ísť spať, ak nechcem ísť do decáku, mala by som si zobrať
dvojité smeny," povzdychla som si a radšej zamierila do postele. Ani som nad kúpeľňou nerozmýšľala,
nízka hygiena bola teraz mojim najmenším problémom.
***
Šiel som hneď do dormu. Po tom rozhovore s tou dievčinou som úplne stratil chuť sa prechádzať.
Odomkol som, vošiel dnu, zamkol a vyzul sa. Mal som rovno namierené d svojej izby, ale prepadla
ma moja druhá mama (HyunSik samozrejme). "SungJae. Som tak rád, že si späť. Už sme sa o teba
začínali báť," skočil na mňa a nechcel sa odo mňa odlepiť. "HyunSik sa o tebe začal báť," opravil ho
Ilhoon. "Ale aj mi. Troška," priznal MinHyuk. Chcel som sa pousmiať nad ich slovami, no pred očami s
om mal stále tú Em...nie radšej jej budem hovoriť Tá dievčina. Tú dievčinu ako plače, kvôli mne.
A nie ako niektoré dievčatá, kvôli tomu, že ma vidia. To nie. Ona plakala kvôli mojím slovám. Mala pravdu
som chudák. Obyčajný chudák. "SungJae. Haló?! Vnímaš?" hovoril na mňa EunKwang. "Ja som vedel, že
nie je v pohode. Určite mu niekto predal nejakú drogu a teraz je z nej mimo," znova hysáčil HyunSik.
"Nie. Nikto mi nič nedal," povedal som otrávene "Tak čo ti je? Asi tri minúty sme na teba hovorili a ty
si nereagoval," objasnil mi ChangSub. "Prepáčte. Ja len.." nevedel som nájsť správne slová. Naozaj by som
im mal o mne a TEJ dievčine povedať?! Vzdychol so si. Postavil sa z gauča. Počkať, ja som sedel na gauči?
Veď som bol pri dverách mojej izby. To som bol vážne až taký tuhý?! To je jedno. "SungJae!" Okríkol ma
Peniel. "Hmm?!" otočil som sa ku chalanom, ktorí mali strach v očiach. "Čo sa stalo? Veď ty si vždy veselý."
povedal ustarostene. "Nič, čo by sa malo stať?!" povedal som a urobil pár krokov. Zastal som. Znova som
ju pred sebou videl. Videl som ju ako mi hovorí chudák. Vzdychol som si a otočil sa ku chalanom.
"Som ozaj len obyčajný chudák?!" nedalo mi to. Ja som si to povedal, ale mal by som vedieť aj názor
ostatných či nie?! "Čože?" vykríkli prekvapene všetci naraz. "Kto ti to povedal? A to ti niekto povedal
v tom parku?" prekrikovali sa navzájom. "Ja som vedel, že mu niekto niečo dal. On by takto dobrovoľne
nerozmýšľal," povedal zdesene HyunSik. "HYUNSIK!" povedali znova všetci naraz. "Čo? Nehovorte mi, že
to nie je pravda. SungJae by sa takto dobrovoľne nesprával," v tom mal hyung pravdu. Vážne som sa
takto nikdy nesprával. Vždy som bol ten veselý, ktorý každého rozveselí keď je smutný. Nikdy som
takýto nebol. Ani v detstve. "Nechajte to tak," mávol som rukou a radšej sa rýchlo ponáhľal do
svojej izby. Zabuchol som dvere a radšej ich aj zamkol aby sa ku mne nikto z mojich hyungov nedostal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Zoey Zoey | 14. září 2013 v 16:22 | Reagovat

Supééér :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama